Sokrates a kritické myslenie
SOKRATES /469-399/- vynikajúci aténsky filozof z druhej polovici V. stor. pred Kr. Učiteľ Platóna. Roku 462, keď mal Sokrates sedem rokov, vystriedala v Aténach aristokratickú vládu demokracia, ktorú posmešne nazývali "vládou lúzy."
Sokrates sa snažil hľadať pravdu v ríši ducha, ale nie v hmote. Svoje rozpravy s ľuďmi si nepripravoval vopred na papier, preto ani po ňom nič v písomnej podobe nezostalo, ale debatoval s nimi formou dialógu. Jeho metóda vedenia rozhovoru bola taká, že dôsledne a systematicky kládol otázky tak, aby svojho spoločníka priviedol do rozporu so sebou samým, ktorý napokon musel priznať svoju nevedomosť. No nebolo to z jeho strany tak vedené preto aby ho ponížil, ale tým len chcel dokázať, že o všetkom treba pochybovať: "viem že nič neviem."
Alkibiades v jednej chváloreči na Sokrata v Sympósiu spomína, ako Sokrates obdivuhodne znášal všetky útrapy vojenského života; hlad, zimu dlhé pochody atp., a aj keď bol telesne slabší a starší od svojich spolubojovníkov, nikdy nereptal. Tieto jeho obdivuhodné vlastnosti pripisoval tomu, že jeho fyzicky menej zdatné telo ovládal silný duch.
Sokrates veril, že poznanie je dôležitejšie a cennejšie než všetky pôžitky sveta; cnosť to je to hlavné čo človeka robí ozajstným človekom. Sokratove etické zásady, tzv. eudaimonizmus /šťastie a blaženosť/, o ktorých sa zmieňujem i v stati K etike pedagóga a filozofie krásy, sa stali aj pre ostatných jeho prívržencov návodom k životu. On cez túto svoju eticko-filozofickú prizmu, hodnotí i ďalšie filozofické problémy; ako napr. keď hovoril, že na ľudské spoločenstvo čiže štát, sa musíme dívať ako na skutočnosť, ktorá existuje.
A ak by sa malo pomýšľať o jeho vylepšení, aby ľudia žili šťastnejším životom, tak to nie je možné inak, než tak, že by sa systematickou výchovou zlepšili všetci jeho občania.
Sokrates bol milovníkom pravdy, pevných duchovných zásad, čo ho napokon priviedlo aj na lavicu obžalovaných, keď aténska demokracia ho obvinila, že neverí v božstvo a kazí mládež. Krivo obžalovaný sa dôstojne hájil na súde, a keď bol vyzvaný, aby si sám stanovil svoj trest, tak svojim výrokom, že by mal byť živený na štátne útraty, si tak proti sebe popudil sudcov, že tí potom odhlasovali preňho trest smrti. Keď mu jeho priatelia chceli pomôcť k úteku, Sokrates to odmietol a radšej prijal ten nespravodlivý rozsudok.
Skôr, ako by prehlasoval nejaké hotové, zjavené pravdy, sa radšej pýta; čaká na odpoveď svojho partnera. Otázky však kladie tak múdro, že nenásilne dovedie svojho spolubesedníka až k tomu, aby si uvedomil, že to, o čom si myslel, že vie, v skutočnosti nevie.
Sokrates neučí hotovým pravdám. Vie, že tieto by potom ľudia buď len prijali alebo neprijali. V jednom aj druhom prípade by to však bolo bezcenné. Aj v prípade, že by mu „uverili“ a akceptovali jeho tvrdenia, by totiž tieto pravdy neboli zvnútornené, neboli by výsledkom činnosti vlastného ja človeka, ale len k ľudskej osobnosti akosi zvonka a povrchne „prilepené“.
Sokrates chce, aby človek sám prišiel na to, čomu verí. Len tak nadobudne ten stupeň vlastnej istoty, ktorý sa môže stať pevným základom pre konanie. Na každú myšlienku sa pýta zvlášť, či je pravdivá, alebo je pravdivý jej opak. Voliť nechá svojho partnera. A nechá si každý logický krok výslovne potvrdiť a odsúhlasiť svojím spolubesedníkom. A buduje svoju myšlienkovú stavbu trpezlivo a poctivo len z toho, čo povedal ten druhý.
Na konci nechá dospieť svojich partnerov k záverom, ktoré sú pre nich samých také nové a prekvapivé, že sa chcú v prvej chvíli proti nim ohradiť. V tej chvíli Sokrates zodvihne ruky nahor a vykríkne: „Sám si to povedal, Hippias“ a pod., „ani ja neviem, Hippias, ako by som ja sám mal s tým súhlasiť, a predsa to teraz nevyhnutne vyplýva z našej úvahy“.177 (Hippias 376C)
Sokrates stavia ľudské myslenie na vlastné nohy. Známy Sokratov výrok, ktorý sa traduje v inak neužitočnej a nezmyselnej podobe „viem, že nič neviem“, je potrebné sformulovať takto: „viem, čo neviem, a to je najcennejšia časť mojich vedomostí“, lebo ak človek aspoň vie, že niečo nevie, spýta sa buď tých, čo to vedia, alebo je v tej veci aspoň opatrný. Ale najväčšie chyby sa robia vtedy, keď sme presvedčení, že niečo vieme, ale v skutočnosti to nevieme.